slovacă
Mary Shelleyová (1797 – 1851) si v máji 1824 napísala do denníka: „Posledný človek! Presne tak, pocity tejto osamelej ľudskej bytosti viem opísať veľmi dobre. Sama si totiž pripadám ako posledný pozostatok milovanej rasy, keďže sa moji spoločníci do jedného pominuli ešte predo mnou.“ Autorka slávneho Frankensteina sa po smrti manžela P. B. Shelleyho vrátila do Anglicka, rozhodla sa spravovať jeho literárnu pozostalosť, no popritom nezabúdala ani na vlastné spisovateľské aktivity, ktorými si nepochybne kompenzovala všetky osobné straty. Okrem manžela jej totiž umreli aj deti (spolu tri – Clara, Clara Everina a William), ostal jej len syn Percy Florence. Autorka v priebehu desiatich rokov z romantického ošiaľu, ktorý sa niesol aj v znamení (nielen) jej osobnej sexuálnej revolúcie, zdá sa, celkom vytriezvela. Už to nebola len neplnoletá intelektuálka, dcéra známych spisovateľov W. Godwina a M. Wollstonecraftovej, plachá kráska s knihou v ruke, ktorej počaruje ženatý básnik pochybnej povesti. Rozhodla sa bojovať s nepriazňou osudu a postarať sa o posledného člena novej rodiny, aký jej ešte zostal, úplne sama. Pocit opustenosti položila na papier v knihe Posledný človek (The Last Man, 1826), v ktorom vzdáva hold ľudskosti v jej neuveriteľnej krehkosti. O svojom diele sa vyjadrila slovami: „Musím povedať, že Posledného človeka mám spomedzi svojich literárnych počinov najradšej, no chyby rozhodne neprehliadam.“ Román je príbehom priateľstva, je to filozofická úvaha o ľudskej náture, o zmysle života v spoločnosti, o duchovnom i intelektuálnom vyzrievaní v čase prevratných spoločenských zmien na pozadí katastrofy globálnych rozmerov. Dielo pôsobí v pandemickej ére priam prorocky. Po prvom vydaní v roku 1826 kniha zapadla prachom, vo svete ju vylovili z archívu až v roku 2008 a konečne si ju môžeme prečítať aj v prvom slovenskom preklade.
