slovacă
Pásmo Pavla Suržina je viacrozmerným obrazom vnútorného sveta, v ktorom sa odohráva zápas človeka na veľkej ceste k smrti. Vyhasínajúcu, trýznivú túžbu znásobuje vzťahová nenaplnenosť, samota a izolácia. Pomyselné piliere zmyslu sú vyvrátené. Život sa redukuje na tvorivú prácu, ktorá je paradoxne všetkým. Ani platonickému vzťahu k žene, lyricky umocnenému presvedčivým portrétom dvoriaceho muža s takmer aristokraticky zdorilým správaním, nie je súdené naplnenie: Zámerne nehovorím o istote,/na to sme slabí./ Musíme večne držať spolu./Ľadovce držia spolu,/ oči verného psa, keď nevie kam,/ľudia, ktorých zajtra/ rozhádžu a povešajú,/ do poslednej chvíle držia spolu. Spln duše nenastáva. Písanie ako zmysel vyvažujúci a kompenzujúci všetko, čo sa už nedá zažiť, nadobúda principiálnu platnosť. To, čo zjednocuje túto výpoveď nie je nehatená asociatívnosť, ale zvláštna pripútanosť (lyrického hrdinu), ktorú stelesňuje milovaný i nenávidený (levočský) genius loci a svojská básnická paralela s rezbárom Majstrom Pavlom. Zvláštna, intímna atmosféra tejto poézie sa zachováva aj v lyrických poznámkach, ktoré od obrazu telesne i duševne podlomeného subjektu smerujú k nenápadnému, ale výstižnému svedectvu o dobe. Básnická zbierka vychádza v edícii Mušľa s ilustráciami Mareka Ormandíka.
