slovacă
Ide o medzižánrové, interdisciplinárne podujatie. Text sa svojou dikciou pohybuje na pomedzí prózy a poézie, no pritom sa snaží evokovať aj atmosféru kanonizovaných posvätných textov, či už ide o texty kresťanské alebo budhistické a islamské. Názov naznačuje, že ide o prúd nekontrolovanej reči, čo je, samozrejme, len zdanie, keďže opakujúce sa slová, výroky, vetné celky, motívy vytvárajú pomerne disciplinovaný chorál rôznych hlasov a dikcií. Vnútorné, psychicky vypäté monológy sa striedajú s chladnejšími, vedecky pôsobiacimi fragmentmi. Zvláštny kontrast vzniká medzi parafrázami na myšlienky filozofov a apoštolov (Cioran, Éva Ancselová, Simone Weilová, Svätý Pavol) a svetov lacných rád týkajúcich sa zdravej životosprávy či poznatkov alternatívnej medicíny. Evokácia atmosféry evanjeliových textov však nemá byť čistokrvnou paródiou (alebo nebodaj blasfémiou): príklon k irónii, sarkazmu, podvratnej meditácii a imitácii posvätného má práveže umocňovať vážnosť reflexie o tomto svete; má inšpirovať k premýšľaniu o mnohoznačnosti a protirečivosti ľudského cítenia, myslenia a hovorenia. Dominuje tu ambícia prihovoriť sa čitateľovi vážne mimo beletrie a poézie ale súčasne s terapeutickou ľahkosťou. Je to pozvanie k dialógu o tom, že v tomto svete fungujú aj iné, dosiaľ nepreskúmané sily, čo však neznamená, že sa musíme zbaviť skepsy. Sarcangelium možno považovať za pokus o nadviazanie na také skoršie autorove texty na Cvičnú pitvu a Súmračnú reč.
